Uctievanie mesiaca - podľa Nemeckej biblickej spoločnosti Stuttgart.
Za mesačné božstvo sú v mytológiách najrôznejších kultúr považovaní bohovia, ktorí predstavujú stelesnenie mesiaca. Mesiac svojím významom v myslení a viere staro orientálnych kultúr odjakživa vynikal. Jeho uctievanie zohrávalo veľkú úlohu predovšetkým v Mezopotámii, Malej Ázii a Syropalestíne, inak než v Egypte. Mesiac a slnko kvôli ich viditeľnej prítomnosti na oblohe odnepamäti považovali za prejav významných božstiev a ľudí zvláštnym spôsobom fascinovali. Nevšedné javy späté s mesiacom, jeho pribúdanie a ubúdanie, miznutie a opätovný návrat, spojenie s menštruačným cyklom, ako aj odlivom a prílivom, nachádzalo uplatnenie v rôznorodej mesačnej symbolike. V staro orientálnom svete bola rozšírená predstava, že rôzne fázy mesiaca môžu rozhodujúcim spôsobom vplývať na procesy v ľudskom a spoločenskom živote, najmä na počatie a narodenie, ale tiež na plodnosť stád dobytka a úrodnosť prírody. Mesiac okrem toho považovali za osudové a veštecké božstvo (divináciu), ktoré zmenami tvaru a farby ohlasovalo udalosti veľkého významu, a tak mohlo podnecovať obsiahle apotropaické (zlo odvracajúce) obrady.
U Sumerov vynikal svojím významom kult mesačného boha Nannu v Úre, ktorého pokladali za otca slnečného boha Utu, čo súčasne naznačuje jeho prednostné postavenie. Aj z mena sumerskej mesačnej bohyne „Nin.gal“, veľká pani, sa dá usúdiť, že mala veľký význam.
Zvlášť rozšírená bola obľúbená báseň „Mesačný boh a krava“, mýtická poviedka, ktorá ústi do zariekavania pri pôrode.
Okrem toho vnímali mesačného boha v úzkej súvislosti s podsvetím, čo sa prejavuje okrem iného v tom, že ho považovali za brata boha podsvetia Nergala.
Táto predstava sa zakladá na tom, že pravidelné miznutie mesačného kosáka, tzv. interlunium, si vysvetľovali ako pobyt mesačného boha v podsvetí, kým jeho opätovné objavenie vnímali ako „zmŕtvychvstanie“ a preto ho pravidelne oslavovali.
Mesačného boha ďalej uctievali ako boha prísahy, preto je od 3. do 1. st. pr. Kr. na rôznych miestach Mezopotámie uvedený ako svedok a ručiteľ pri uzatvorení zmluvy a hraniciach.
Epigrafické, ako aj ikonografické svedectvá rôznych národov a kultúr Syropalestíny dokladajú kontinuitu uctievania mesiaca od neskorej doby bronzovej až do helénsko-rímskej doby. U Asýrčanov a Babylončanov stotožňovali Nannu so Sinom, ktorého uctievali v centre jeho kultu v Chárane.
Rozšírenie kultu Mesiaca v Izraeli a Júdei ukazujú početné pečate z Palestíny, na ktorých vidno mesačný kosák, alebo emblém Sina z Cháranu. Ľahko zrozumiteľný je kontext nálezu, že kult Mesiaca bol do Palestíny odovzdaný Aramejcami, ktorý zastávali v sýrskej správe vysoké postavenie.
[1] Autor Meno a priezvysko, Nazov publikacie, Nakladatelstvo, Miesto a rok