Hlavným objektom uctievania starých pohanských náboženstiev bolo SLNKO, uctievanie Slnka.
> Uctievanie Slnka je také staré ako ľudstvo po príbehu potopy. Nachádzame ho už v najranejších dobách u Feničanov, Egypťanov, Peržanov, Etiópčanov a Indov, a za čias Grékov a Rimanov, v Héliovi a Solovi, ako aj Bálovi, Osirisovi a Mitrasovi. Rôzne kultúry uctievali Slnko rôznymi spôsobmi, obeťami i modlitbami, ale všetky sa zhodovali v tom, že ho vnímali ako mocnú, najvyššiu božskú bytosť, ktorá vládne svetu viac menej samostatne. Iba Gréci už neuctievali Hélia ako ostatných hlavných bohov. Ostatné národy považovali Slnko za vlastne najvyvýšenejšieho Boha. Aj Rimania praktizovali kult Slnka, ako ho formálne v Ríme zaviedol Heliogabalus (rímsky cisár, tiež známy ako Elagabalust) a postavil tomuto božstvu chrám. <
MittelalterWiki.de
Vzťah medzi Slnkom a Zemou fascinuje ľudí už po tisícročia. Slnko uctievali, báli sa ho, obetovali mu; bohom a bohyniam Slnka preukazovali úctu na celom svete. Stopy pohanského kultu slnka nachádzame aj v kresťanstve.
Slnko vnímali ako darcu svetla, preto aj Apolón ako jeho predstaviteľ bol darcom vnútorného svetla. Na jednom kameni v Delfách je teda vytesané: „Poznaj sám seba.“ Čiže Apolón ako symbol vedomia.
Tohto boha nestavali na roveň so slnkom na nebi, ale chápali ho ako nositeľa Slnka, ktorý ho každý deň ťahal vo svojom zlatom voze z východu na západ. Egypťania si to predstavovali podobne.
> U Grékov však existoval ešte iný slnečný boh: Hélios (po grécky „slnko“, „východ“). Ten trielil po nebi na zlatom bojovom voze. Hélia a Apolóna údajne uctievali spoločne a približne od piateho storočia pred Kristom ich postavy stále viac splývali. Uctievanie slnečného boha Mitrasa je kult, ktorý je oveľa starší ako kresťanstvo a pochádza z Perzie. Bolo to jedno z najdôležitejších orientálnych mysterióznych náboženstiev. V 2. storočí po Kristovi rozšírili rímske vojská perzskú vieru po celej rímskej ríši. <
planet-wissen.de
> Starogrécky spisovateľ Plutarchos píše: „Uprostred všetkých nebeských telies kráča Slnko, ktoré ich veľkosťou a mocou všetky predstihuje a riadi nielen naše ročné obdobia a podnebia, ale aj iné nebeské telesá a nebo. Ono je životom, dušou univerza, hlavným usporiadateľom, najvyšším božstvom prírody.“ Cisár Julián, žiak novoplatóncov, si želal vrátiť sa po svojej smrti domov do lona boha Slnka: „Kiežby mi Slnko, keď sa priblíži hodina mojej smrti, poskytlo ľahký prístup k sebe alebo, ak to nie je možné, večný pobyt u seba.“ Na inom mieste píše: „Verím podľa presvedčenia mudrcov, že Slnko je otcom všetkých ľudí.“ <
Zdroj: „Wissenschaft und Religion“ s.14 A. Malvert
> Sviatok zimného slnovratu pretrval stáročia – a slávi sa dodnes, zmiešaný s kresťanstvom.
Aj v súčasnosti často splýva astronómia a astrológia s náboženským uctievaním Boha.
25. december uctievali v Rímskej ríši ako deň „nepremožiteľného boha Slnka“ (latinsky Soll Invictus). <
de.wikipedia
Slnko teda ani dnes nestratilo svoje tajomné čaro!